Vláda zverejnila opatrenia na najbližší čas. Reštaurácie museli zavrieť terasy, lyžovať sa bude len s testom, obchody zavrú na tri týždne a pod. V aktuálnej situácii to je asi správny plán. Problém ale je, že po týchto opatreniach zase očakávame zlepšenie. Tým sa klameme, čo vedie k nespokojnosti. Základom tohto problému je podľa mňa komunikácia a vedia sa z toho poučiť nielen štát, ale aj firmy a značky.

Problém s riešením epidemickej situácie je v postupnom odkrývaní plánov na krátky čas. Ľudia tak môžu získať dojem, že „už zvládneme iba toto“ a bude dobre. Lenže nie je. Potom iba príde ďalší plán na dalšiu dobu. Žijeme tak v hmle, ale nechceme si to priznať.

Logicky tento prístup dáva zmysel, lebo situácia sa mení a treba na ňu reagovať. Problémom tu nie je logika ale ľudské vnímanie. Pri takejto postupnej komunikácii strácajú ľudia motiváciu, nevidia celý obraz, sami si dotvárajú závery a klamú sa tak.

Postupná komunikácia demotivuje

Predstavte si ste na výlete a šlapete v hmle na kopec, za každou zákrutou je tabuľka s nápisom „UŽ LEN ZA TROŠKU“, dojdete za zákrutu a tam je rovnaká tabuľka. Ako dlho veríte týmto tabuľkám? Na začiatku vám krátkodobo pridajú energiu, ale na konci vás o viac energie oberú, lebo reálne neviete, ako ďaleko je do konca. Keby na tabuľke bolo napísané „Oddýchnite si, vrchol je ešte v nedohľadne“, aspoň viete, že sa nemusíte ponáhľať.

Tento problém v komunikácii voláme „riadenie očakávaní“. Hovorí o tom, že nejde o situáciu, produkt alebo jeho kvalitu, ale o to, aké očakávanie vyvoláte v luďoch. Ani najlepší produkt nesplní nesprávne očakávania. Značky, ktoré nastavia nesprávne očakávania a nepovedia celú pravdu dlhodobo neprežijú, lebo sklamú zákazníkov.

Pomaly varíme žabu (ľudia a firmy sa nepripravia na reálnu situáciu)

Viete, ako sa varí žaba? Z horúcej vody by žaba vyskočila. Začnete v studenej vode a pekne pomaličky pridávame teplotu. Keď je teplota dosť vysoká, žaba je už príliž oťapená, aby vyskočila. To isté sa deje pri parciálnej komunikácii s ľudmi a firmami.

Keďže sa pozeráme len na najbližšiu dobu a jej akútne riešenie, ani si neuvedomíme, aká je skutočne situácia. Príkladom je gastro sektor, mnoho podnikov si na jar myslelo, že všetko o chvíľu prejde, nepripravili sa na online predaj a dnes už skrachovali. Keby majitelia reštaurácii rátali s tým, že korona neodíde tak ľahko, pripravili by sa, prešli by rýchlejšie na donášku alebo online predaj.

To isté platí aj pre bežný život, ak by sme sa nastavili na dlhodobú situáciu s koronou, ktorú sme na jar volali nový normál, tak by sme dnes neboli unavení a demotivovaní. Značky, ktoré žijú v novom normále (aj keď to tak už nevoláme), sú pripravené na dnešnú dobu.

What You See Is All There Is

Plány na najbližšie týždne pôsobia, že budú len krátke a potom už bude konečne pohoda. Ale nikto nepovedal, že nimi to skončí, je to len v našej hlave. Táto chyba vnímania sa volá „What You See Is All There Is“ a popísal ju držiteľ nobelovej ceny Daniel Kahneman v knihe Thinking fast and slow. Hovorí o tom, že ľudia vidia iba to, čo vedia. A myslíme si, že viac neexistuje. Tak si jednoducho domyslím, že po opatreniach už bude koniec. Nedáva to ale žiaden zmysel. Aktuálnymi opatreniami, ani Vianocami korona neskončí.

Kam zmizol nový normál a čo to má spoločné s vianocami?

Jednou z hlavných tém na jar bol „nový normál“, teda stav sveta, ktorý žije s koronou. Nič také sa však nestalo a nový normál je starý normál. Nosíme síce rúška, dezinfikujeme si ruky, ale stále čakáme, že to čoskoro prejde.

Podľa mňa je to škoda. Ak by sme prijali nový normál, zbavili by sme sa stresu z neistoty. Jediná istota by bola, že nevieme, kedy korona skončí a boli by sme všetci opatrnejší. Zároveň by sme nečakali na štátnu pomoc a nové nariadenia, ktoré zmenia náš život. Zachránilo by to veľa firiem, ale aj osobného štastia.

Veľa mojich kamarátov má už doma vianočný stromček a predajcovia už za pár dní takmer vypredali svoje zásoby. Prečo tento rok tak skoro? Lebo si všetci potrebujeme oddýchnuť od šprintovania bez prestávky a od únavy, ktorú spôsobuje neistota budúcnosti. Tak sa upierame na Vianoce a čakáme, že po nich bude lepšie.

Ale prečo by malo byť?

Uvedomme si, že sme v hmle a musíme podľa toho žiť.

Na uvedomenie, podobnú situáciu popisuje svetoznámy psychológ Viktor Frankl, ktorý prežil koncentračný tábor, vo svojej knihe Hľadanie zmyslu života. Medzi vianocami a novým rokom 1944 zomrelo v tábore viac ľudí ako počas celého roka. Dôvodom nebola choroba, väčšie násilie ani iný externý faktor, ale práve to, že väčšina väzňov verila, že do konca roka bude už slobodná doma. To sa nesplnilo a oni tak stratili niečo, na čo sa mohli tešiť.

Rovnako je to aj s koronou, už na jar sme dúfali, že čoskoro bude preč. Teraz sa mnohí ľudia už tešia na Vianoce a znovu sa „klameme“, že bude už dobre. Viktor Frankl vo svojom psychoterapeutickom prístupe logoterapia pracuje s konceptom nádeje a optimizmu. Frankl hovorí, že človek má vždy možnosť voľby. Má slobodnú voľbu, ktorá je v ňom samom a on sám sa rozhoduje, akú interpretáciu situácie, či postoj zaujme. Je na nás, aký postoj zaujmeme.

Buď budeme čakať, kedy už bude lepšie, alebo budeme štastní už dnes.

A keď značky ešte stále čakajú, že im pomôže štátna pomoc, alebo dúfajú, že obmedzenia už čoskoro prejdú, tak len klamú sami seba. Vidíme okolo seba veľa firiem, ktoré prežili a dokonca sa majú lepšie ako predtým. Napríklad slovenská firma Sli.do sa ešte pred pár mesiacmi bála, ako prežijú situáciu keď zavreli konferencie, ale adaptovali sa na koronu, pripravili svoj nástroj na telekonferencie a teraz ich s veľkým úspechom kúpil komunikačný gigant Cisco.